Myšlienky úvahy

Tak mi napadol taký malý experiment.. Namiesto lamentovania nad tým, koľko mám toho veľa a čo všetko musím urobiť predtým ako by som sa mohla dostať opäť k tomuto blogu, si naň a veci s ním spojené drzo vyčlením každý deň hodinu (v prípade veľkej časovej tiesne pol hodinu :)..).
Bolo toho všetkého na mňa posledné týždne priveľa.. a vždy sa našlo niečo dôležitejšie.. vždy tlačil nejaký iný deadline.. Ako sa leto pomaly (čo pomaly, strašne, šialene rýchlo!) prehuplo do svojej druhej polovice, to do list s úlohami sa postupne „odfajkal“.. no pri pohľade dopredu, čo všetko ma ešte čaká sa mi aj tak stále krútila hlava.. Uvedomila som si, že časovo lepšie to asi nebude, takže keď nechcem niektoré veci posúvať donekonečna, musím rázne zakročiť a vymyslieť si nový (rozumej fungujúci) systém :)..
Tažko sa vysvetľuje môj vzťah k tomuto blogu.. viete, nemám na to dosť času :D.. Keď sa mu však dlhšie nevenujem a nepribúdajú nové príspevky (ktoré sa mi však v hlave stále rodia a poctivo si ich aj zapisujem..), chýba mi.. Preto som si vymyslela toto pravidlo jednej (pol)hodiny.. Len ja a myšlienky okolo blogu a projektu Dream & live.. Už len keď o tom píšem, celé vnútro sa mi rozžiarilo a musím sa usmievať.. Tak mi držte palce.. za pár hodín to idem vyskúšať ;)..

Napadlo mi to už pred nejakým časom, no nechcela som to moc rozoberať.. Je to však vec, ku ktorej sa zakaždým (nedobrovoľne) vraciam a nedá mi pokoja.. Všimli ste si to už aj vy? Že aj ľudia majú svoju „trvanlivosť“?!? Že aj tí najmilší, najzlatší, najobľúbenejší sa začnú po čase „kaziť“? Ukazovať svoju odvrátenú stránku, ktorá má od viditeľného pozlátka poriadne ďaleko?
Minulý rok bol skvelý, no zároveň plný sklamaní z ľudí.. Občas si s trpkosťou spomeniem na to, ako som mala na konci jari nachystaný článok o tom, ako som si uvedomila, že žijem svoj sen.. že konečne robím niečo, o čom som (podvedome) snívala celý svoj život.. ani som ho nestihla dopísať a postupne sa ten krásny obraz začal kúsok po kúsku rozpadávať.. Keby to sklamanie bolo len jedno.. Po naivne nádejnej jari plnej plánov a očakávaní nasledovalo leto, jeseň a zima popretkávané sklamaniami z viacerých ľudí.. Niekedy to len zamrzelo, inokedy vytočilo, párkrát dohnalo k slzám a veľakrát opakovane zabolelo.. A zrazu tu bol nový rok a s ním nový pocit strachu z ľudí a ich – skôr či neskôr – sa  blížiaceho dátumu trvanlivosti..