Už je to tu :)!!! Náš malý veľký projekt v plnej paráde.. ♥♥♥
Prvé číslo Dream & live magazine je venované splneným snom v Paríži.. Nech sa páči, pohodlne sa usaďte a pozrite si 3 krásne príbehy ľudí, ktorým sa túto jar v Paríži splnili ich sny..
Pred pár dňami som si po dlhom čase opäť prečítala tento môj príspevok a uvedomila som si, že to, za čím som išla roky (!).. k čomu smerovalo všetko moje snaženie.. je už naozaj na dosah.. čo je úplne super – už sa to deje, je to všade okolo mňa.. ale zároveň je to aj trochu desivé.. Keď to pre mňa príliš veľa znamená, nemôže ma to aj priveľmi zraniť? Potom som si spomenula na jeden známy citát – „If your dreams don’t scare you, they aren’t big enough“ – a trošku som sa upokojila.. 🙂
Niektoré sny potrebujú čas, potrebujú dozrieť.. alebo potrebujeme dozrieť my.. A teraz.. teraz dozrel čas na to, aby sa splnil ten môj.. a vaše..
Viac už čoskoro..
Za krásne ručne maľované logo ďakujem Katke – Vanilkový kaktus.
Robím výbery fotiek z Paríža.. Sme doma 2 týždne a stále nemám ani hrubé výbery fotiek.. Viete prečo? Prvé dni som sa tými fotkami nadšene kochala a vyberala chuťovky.. akoby som mala pred sebou óóóbrovskú bonboniéru s krásnymi a chutnými bonbónmi a pokúšala sa vybrať niekoľko ukážkových.. 🙂
Stále som si ich prezerala.. po sériách.. vracala som sa k obľúbeným.. preklikávala, usmievala sa, spomínala.. Keď som si chcela urobiť radosť, niektoré z tých obľúbených som si upravila.. aby sa mi na ne ešte krajšie pozeralo :).. Po tom, čo som tento proces absolvovala niekoľkokrát, som sa donútila spraviť výbery.. z jedného fotenia, z druhého a z nás.. 🙂 A pritom som zistila, kde je problém 🙂.. Robím výbery fotiek z Paríža a trpím pri tom.. Je to však krásne utrpenie.. Akoby som z každej jednej fotky cítila dýchať Paríž, ktorý mi tak strašne chýba.. Preklikávam si fotky, jednu za druhou.. a všetko to prežívam znova.. Takmer počujem hlasy a smiech, takmer cítim vietor, vône a chute.. je to takmer akoby som tam bola.. je to zároveň tak blízko a tak ďaleko.. Trpím, že je to už nenávratne preč, no usmievam sa a som šťastná, že som to všetko zažila.. Usmievam sa pri spomienke na všetky príhody, čo sa nám stali.. a som šťastná za to, že je to sčasti pretavené do fotiek a časť z toho všetkého.. časť z nás, z toho akí sme boli.. z toho ako sme žili naše malé sny.. bude navždy zvečnená na niekoľkých miliónoch pixelov a šťastné, nefalšované úsmevy ľudí, ktorí skutočne ŽILI, sa budú vynímať na tých malých lesklých papierikoch, ktoré budú o pár rokov chytať ďalšie generácie a budú počúvať príbeh o tom, aké to bolo „tenkrát poprvé v Paríži“..
Nie, vlastne netrpím.. žijem.. žijem svoj sen.. a niekedy je to tak krásne, až to trochu bolí..
Už pár týždňov mám za úlohu vymýšľať si darčeky na Vianoce, Tomino ma týmito otázkami bombarduje už od začiatku novembra :).. Po viacerých (nie celkom úspešných) pokusoch vymyslieť niečo „kúpiteľné“ som sa konečne dopracovala k tomu, čo by som najviac chcela.. No to sa kúpiť nedá.. dá sa na tom len (spolu)pracovať :).. A je tým práve ten tajný koncept Sweet Wedding Dream-u, ktorý sa postupne buduje v mojej hlave už dlhšiu dobu, no zatiaľ o ňom vie len pár ľudí..
Dnes mi však napadol trošku iný koncept.. 🙂 Na Vianoce po dospelácky :).. Niekedy mi príde trošku ľúto, že už nezažívam tú detskú radosť z Vianoc, z toho, že sa len tak – pretože sú Vianoce a ja som poslúchala 😉 – splní to, po čom najviac túžim.. Ach, kam sa podela tá ľahkosť bytia a toho, že to niekto urobí za nás :)?!? V dospeláckom svete si väčšinou musíme všetko spraviť sami.. sny nám neplní sympatický deduško v červenom či rodičia, musíme si ich plniť sami.. veci nám nepadnú samé do lona, musíme na nich tvrdo pracovať.. A hlavne, veľakrát je to dlhočizný proces, bez istoty, že nejaký konkrétny deň príde vytúžená odmena.. Vianoce, ani život ako taký už nikdy nebudú také, ako kedysi v detstve..
Na druhej strane, je to strašne fajn, uvedomiť si, že to všetko je naozaj len a len v našich rukách.. A viete, ako sa spieva o tom, aké by to bolo krásne, keby bol každý deň ako Vianoce.. Predstavte si tú nádheru, že by ste Vianoce mohli zažívať aj po Vianociach.. nie len raz do roka, ale toľkokrát, koľkokrát sa vám zachce alebo podarí.. 🙂
Tu je môj recept na Vianoce po dospelácky: Vychutnajte si čaro Vianoc, pohodu a všetky malé radosti a darčeky a ten veľký (po ktorom najviac túžite), ktorý si viete dať len vy sami, si vychutnávajte priebežne celý rok.. Ak máte sen, niečo, čo sa nedá kúpiť, ale musí sa to dosiahnuť, naplánujte si jednotlivé kroky, dajte si kľudne aj darčekový poukaz na splnenie tohto sna, alebo tajný manuál, čokoľvek, čo vás rozosmeje, no hlavne motivuje k tomu, aby ste sa v novom roku s radosťou vrhli do plnenia a odškrtávania položiek v to do liste :).. Každý malý úspech, každá poctivo splnená úloha, každý krok, skok či výskok od radosti na ceste za vaším snom tak bude pre vás malými Vianocami.. 🙂
Rozmýšľala som, akú fotku sem dám a nejak intuitívne som sa opäť vrátila k fotke z Toskánska.. Napriek tomu, že tá fotka pôsobí pokojne a harmonicky, prežívali sme tam ťažké časy.. Keď som tú fotku pripravovala pre tento príspevok, napadlo mi, že v nej je aj hlbší význam.. Boli sme tam, v centre všetkej tej nádhery, no aj na takých krásnych miestach k vám niektorí ľudia vedia byť krutí a nemajú zábrany vedome pošliapať všetky vaše sny.. Keď sa na tú fotku pozerám teraz, je pre mňa symbolickým obrazom sveta.. Krásneho miesta, kde sa však dejú aj nepekné veci.. a keď chcete prežiť, musíte si nájsť svoj pevný prístav a hľadať krásu aj v tých škárach pomedzi všetky škaredosti..
Dlho som rozmýšľala, ako opísať obyčajnú prechádzku v neobyčajnej sukni s neobyčajnými pocitmi.. až som to nakoniec vzdala s tým, že tentoraz to musia povedať fotky samotné.. 🙂
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna čarokrásna rozprávková krajina menom Santorini a zázračná suknička menom Dolly.. Patrili k sebe, no nevedeli o tom, až kým sa im to dievčina menom Katka nerozhodla ukázať.. 🙂 No ale vážne :).. Sama som o tom nevedela, kým som tú pravú – výrazne modrú – dolly sukničku nezobrala domov zo salónu Wedding Avenue.. a nenechala ju pôsobiť..
Hovorí sa, že by sme mali žiť pre moment.. vychutnávať si prítomnosť.. Dni bezprostredne po návrate z dovolenky sú však výnimkou.. Je to obdobie, keď žijeme akoby na polovicu.. ignorujúc prítomnosť.. jednou nohou v minulosti.. vznášajúc sa v opare spomienok.. Vedela som, že návrat zo Santorini bude ťažký.. Prvé dni sa mi darilo udržiavať „spojenie“ prostredníctvom fotiek (nevedela som sa od nich odtrhnúť :)..) a stačilo zavrieť oči a bola som tam.. No na 3. či 4. deň to na mňa prišlo.. prepadol ma ten silný pocit.. pocit, ako keď niekto, koho ste milovali, odíde.. pocit, akoby z vás niekto kus vytrhol a to miesto nejde zaplniť.. a bolí.. Ani týždeň po návrate stále neviem nájst tie správne slová, ktoré by Santorini vystihli.. Tí, ktorí tam boli, vedia :).. a tí, čo ešte len snívajú, to musia jednoducho zažiť :).. Budem sa opakovať, ale Santorini je sen a láska na celý život.. Sen, ktorý je tak krásny, že sa z neho nechcete zobudiť..
♥♥♥
Za chvíľu to bude rok.. čo sa mi plnil jeden dávno zabudnutý dievčenský sen.. Bola to skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa.. oveľa viac ako len krásne fotky na pamiatku a možnosť spoznať a zažiť jedných z najlepších v svadobnom „biznise“.. skvelých ľudí, ktorí napriek tomu, že sú TOP, zostávajú stále normálni :)..
