Perfekcionizmus

Čas pre seba maminy nenájdu len tak niekde položený na poličke, medzi hračkami.. Musia si ho vytvoriť a doslova uchmatnúť pre seba. Možno vám to príde sebecké, možno dokonca úplne nereálne. Možno máte pocit, že sa musíte rozdať a byť pre všetkých naokolo k dispozícii 24/7.

Perfekcionizmus mi motá život už od úplne prvých rokov môjho života. Mamka si stále s úsmevom pripomína chvíle, kedy som si ako dvojročné dievčatko pri kreslení organizovala celý peračník a každú vytiahnutú ceruzku som po každej – aj tej najmenšej čiarke odložila naspäť na svoje miesto a až potom som si dovolila vytiahnuť inú.

Já a perfekcionismus. Vždycky jsme spolu měli, máme a možná i budeme mít komplikovaný vztah. Jsem prvorozené dítě rodičů hodně zaměřených na výkon, což nepovažuji za nejjednodušší výchozí bod. Až do narození dcerky jsem s potřebou dokonalosti neuvěřitelně bojovala. Všechno jsem viděla černobíle, buď musí být můj výkon perfektní nebo to nemá vůbec smysl.

Kráčam k tabuli, staviam sa pred slepú mapu. V hlave mi ide „nie si pripravená“… nepamätám si prečo… Nedostatočná. Sklamanie, hnev, pocit zlyhania, slzy.
… o pár rokov neskôr – skúška z finančného práva. Viem, že nič neviem, resp. že viem dosť málo, aby to stačilo… presne si pamätám, prečo to tak je… Fx… pocit hanby, tentoraz bez sĺz…
Obe situácie mali spoločný „koniec“, obe ma „vyprovokovali“ k následným 100% výkonom. 

Nikdy som si o sebe nemyslela, že som perfekcionistka. Nikdy som sa tak nevnímala, až kým neprišla tvorba obsahu na Instagram a ja som sa dostala do bodu, že som sama na seba kládla extrémne veľké nároky. Stanovila som si režim, nahadzovala fotky tak, aby mi vytvárali tri rozličné stĺpce. Dostala som sa do bodu, že som veľa obsahu ani nezverejnila, pretože som mala stále pocit, že nie je dosť dobrý.