Dnes podvečer, cestou z práce mi to došlo. V čom je problém.. a príčina „pádu“.. V snahe chytiť sa príležitosti som upustila od svojho pôvodného plánu.. a sna.. Došlo mi, že som pracovala na sne niekoho iného.. nie na svojom.. (aj keď som sa celý čas snažila presvedčit, že je to aj v mojom záujme..) Niet divu, že potom prišiel pocit prázdna a neodbytné otázky – (Na)čo to vlastne robím? Aký to má zmysel?
Pred dvoma týždňami som sa šmykla a spadla.. úplne nezmyselne.. z ničoho nič.. Pamätám si ten moment tesne pred – keď som vedela, že padám, no zároveň som s tým nevedela nič spraviť.. Napadlo mi, či existuje paralela tohto momentu aj k iným „pádom“.. Či si stihneme uvedomiť, že robíme niečo zle (aj keď veľakrát netušíme prečo a ako sa nám to stalo..), no hlavne, či dokážeme ten pád nejakým šikovným manévrom odvrátiť.. Pri reálnom páde ten moment trvá zlomok sekundy.. Pri páde na ceste za svojím snom je to učite dlhšie.. len si ten moment treba všimnúť a využiť ho vo svoj prospech.. Myslím, že ten moment (zlomu?) prežívam práve tieto dni..
Po tom, ako som si to celé uvedomila, mi začala fantázia pracovať na plné obrátky a hneď sa mi vynárali predstavy o tom, ako poskladám kúsky mojich snov do toho finálneho.. Keby to bolo vo filme, všetky tie nápady by sa hneď pretavili do skutočnosti a v slede rýchlych krátkych záberov by viedli rovnou čiarou k splneniu môjho sna.. V reálnom svete si však na ten triumfálny pocit budem musieť niekoľko mesiacov počkať.. 🙂
Myšlienky, úvahy
Za chvíľu to bude rok.. čo sa mi plnil jeden dávno zabudnutý dievčenský sen.. Bola to skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa.. oveľa viac ako len krásne fotky na pamiatku a možnosť spoznať a zažiť jedných z najlepších v svadobnom „biznise“.. skvelých ľudí, ktorí napriek tomu, že sú TOP, zostávajú stále normálni :)..
Všetko to začalo ešte pred našou svadbou.. vďaka rozprávkovým šatám.. ktoré mi dali priestor (a obrovský!) na snívanie o tom, že sa aspoň na jeden deň stanem princeznou.. Pár mesiacov pred svadbou, sme mi symbolicky spravili fotku na schodoch Smolenického zámku (kadiaľ som potom kráčala k „oltáru“).. ako si nasadzujem korunku.. s podtextom “
One day I am going to be a princess“ :).. s tým, že v deň svadby si urobím fotku už s korunkou na hlave.. tiež symbolicky.. na pamiatku :).. Asi 3 týždne pred svadbou som si ešte vymyslela tričko s nápisom „TODAY I am going to be a PRINCESS“.. ktoré som chcela mať na sebe počas príprav.
Čo je zlé na tom, keď má človek na nose pichnuté ružové okuliare, žije si vo svojej malej šťastnej bubline a podniká výjazdy do krajiny zázrakov?
Cez ružové okuliare je predsa všetko krajšie.. Bublina vám poskytne útočisko a oddelí vysnený svet od toho skutočného.. Môžete mať svoju vlastnú single bublinu, romantickú double bublinu pre ulietavanie vo dvojici.. no a niekedy sa viacero bublín spojí do súbublinia – to keď viacerých spája rovnaká vášeň, láska či posadnutosť :)..
No reálnemu svetu sa proste nevyhnete.. Vekom si každý skladá ružové okuliare čoraz častejšie.. a bubliny, nech sú akokoľvek nádherné, praskajú.. to vie predsa každé malé dieťa.. Pomyselné perleťové hradby sa zrútia a v doposiaľ chránenom svete všetko poprevracia chladný závan reality.. Napriek tomu sa však nájdu blázni, ktorí si tie okuliare nasadia naspäť aj stoprvýkrát a opäť a znova si budujú svoje vysnené svety.. A viete čo? My tých bláznov zúfalo potrebujeme! Pretože sú to práve oni, ktorí dokážu snívať, veriť a premieňať svoje sny na skutočnosť.. a robiť svet o niečo krajší a znesiteľnejší..
Ktovie, aké by bolo žiť pri mori.. mať ho vždy na dosah.. ako spoločníka v šťastných aj smutných chvíľach.. nemusieť po ňom túžiť.. mať ho koľko srdce ráči.. Hm 🙂 práve mi napadlo, že ja mám vlastne s morom vzťah na diaľku :D! Neviem, ako ono, no ja som z neho celá hotová :)! Keď sme spolu, nič mi nechýba.. cítim sa spokojná, šťastná, živá, sama sebou.. Vychutnávam si každý jeden moment.. voňavý vzduch, hravý vánok, všetky spoločné dotyky.. prechádzky.. Keď sme od seba ďaleko, snívam o ňom, spomínam na krásne chvíle a túžim po ďalšom stretnutí.. a niekedy to odlúčenie priam fyzicky bolí.. No keď sa stretneme, je jedno, či je to po roku či po niekoľkých mesiacoch.. je jedno, či je to na pár minút, hodín či dní.. vždy to stojí za to.. a vždy je v tom kúsok večnosti.. Je to šialené :)? Aj taká je láska, vážení.. 😉
Už niekoľko dní rozmýšľam nad tým, ako (ne)písať o tom, čo sa stalo.. Nechcem písať o negatívnych veciach, no zároveň sa nemôžem tváriť, že sa nič nestalo a že je všetko v poriadku..
Skúsim to takto.. Po udalostiach uplynulých dní mi nebolo práve najlepšie a chvíľu mi trvalo, kým som to všetko strávila.. a dokázala k tomu zaujať nejaký vhodný postoj.. Keďže čas sa vrátiť nedá a vzniknuté škody mi nikto nevynahradí.. prišlo mi celkom vhod, že sa ku mne dostal hlas starého skúseného človeka, vraviaceho c’est la vie.. Taký je život.. niekedy sa s tým naozaj nedá nič spraviť.. treba sa pozbierať a ísť ďalej..
Cesta bude trvať dlhšie, o hodne dlhšie, ako človek na začiatku predpokladal.. a nebude zďaleka taká jednoduchá ani príjemná, ako tajne dúfal.. no na jej konci bude vytúžený cieľ, splnený sen.. A potom.. potom už človek môže nad všetkými prekážkami (- ľuďmi..) len mávnuť rukou.. Snáď..
Keď som si pred pár dňami x-týkrát pozerala naše svadobné fotky, trošku som sa zamyslela.. a viac ako samotné fotky som vnímala to, čo je za nimi.. to, čo ich všetky spája..
Uvedomila som si, že až s tým pravým môže byť človek skutočne sám sebou a plniť si sny.. U mňa to začalo fotením a čoraz väčšou vášňou pre pekné fotky.. Svadba bola jedinečnou príležitosťou odhaliť svoje dlhé roky potláčané a schovávané romantické ja, a stať sa aspoň na chvíľu princeznou na zámku, nevestou v Paríži, vílou, modelkou.. No hlavne navždy milovanou a milujúcou ženou toho pravého, najlepšieho na celom svete.. A zároveň človekom, ktorý sa nebojí ísť za svojimi snami.. To asi so svadbou priamo nesúvisí, len to tak z celého vyplynulo.. 🙂
Keď sa pozerám na tie fotky, viem, že veľký podiel na tom mal aj tento blog a moje sladké svadobné snívanie.. 🙂 A to, že som na to nebola sama.. Že Tomino bol vždy pri mne, držal ma za ruku a podporoval.. dával sladké pusinky, šepkal do uška, rozosmieval.. Nech sa dialo čokolvek, bol tam pre mňa a usmieval sa.. tým najkrajším úsmevom pod slnkom a dovolil mi lietať.. a presne o tom to celé je.. ♥
Som už dosť veľká na to, aby som vedela, že rozprávky sa v reáli moc často nedejú a ak predsa, treba si užiť každú sekundu a mať srdce plné lásky a vďačnosti.. Snažím sa preto každý deň, minimálne raz, na konci dňa.. mäkkým pohľadom a úsmevom mlčky, len tak sama pre seba, poďakovať za ten zázrak, ktorý sa mi stal.. Tie momenty.. keď mi srdce priam prekypuje láskou a vďačnosťou.. tam niekde medzi pusou na dobrú noc, slovíčkami ľúbim ťa a uložením sa na spánok.. tie momenty patria k mojim obľúbeným..
Foto: Tomáš Záhumenský, Roman Záluský, Emm Făgădar
Keď chcete isť k moru, tak (logicky) idete na dovolenku k moru. A kam ide Katka, keď už pol roka intenzívne túži po mori? Do Toskánska – do hlbokého vnútrozemia.. A teraz nech mi prepáčia všetci milovníci Toskánska, ku ktorým sa s najväčšou pravdepodobnosťou za pár týždňov pripojím aj ja, ale na tejto dovolenke sa teším najviac na more.. Na to, pri ktorom sa zastavíme cestou tam.. na to, ku ktorému si odbehneme počas pobytu a na to, ktoré navštívime cestou domov..
Dnes som si v rámci obednej pauzy začala hádzať do googlu oblasť, ktorá bola mojím snom už dlho predlho.. boli to tie obrázky, ktorými je internet zamorený a pri ktorým vzdycháte že áno, presne TAM chcem niekedy ísť.. a potom je už na vás, či sa tam skôr či neskôr.. alebo vôbec niekedy naozaj dostanete.. Zobrala som niektoré z mestečiek v tej oblasti, google maps mi ochotne ponúkli street view (že street!) a rozprestrela sa predo mnou celá panoráma výhľadov na more.. A potom to prišlo.. TEN pocit.. normálne som takmer až CÍTILA to more. Takmer som cítila jeho vôňu, počula jeho šum.. cítila ten jemný vánok vo vlasoch.. takmer som zomierala túžbou byť tam práve teraz..
Už len pár dní a moje srdce sa vráti „domov“.. a všetky kúsky skladačky do seba zapadnú..