Splnený sen v Paríži je niečo, čo sa prekonáva veľmi, veľmi ťažko.. Niečo, na čo sa nezabúda.. Hlavne, keď máte fotky.. Hlavne, keď máte svoj časopis, v ktorom píšete o tom, aké to všetko bolo, keď sa to dialo.. Vďaka tomuto „stroju času“ cestujem v spomienkach do Paríža často.. Každým listovaním.. Keď si prezerám fotky z Paríža, srdce mi zrazu začne biť silnejšie a ťahá ma to späť.. Strašne! Zakaždým sa ozve moja láska k Parížu a jari a ja automaticky začnem snívať o tom, aké by bolo krásne, keby bola stále jar a všade rozkvitnuté stromy.. Aké by bolo skvelé vznášať sa šťastím ako vtedy v Paríži.. aké by bolo úžasné cítiť tú príchuť splneného sna každý deň..
Kategória:
Myšlienky, úvahy
Niektoré dni sa cítime ako majstri sveta.. že všetko zvládneme, že všetko, čo chceme, je možné.. Keby sa TEN pocit dal kúpiť, asi by sme ho chceli všetci, či nie :)? Mať ho len tak pre istotu na dosah ruky, v poličke s liekmi a vitamínmi.. jednu sladkú pastilku, ktorá by zabrala na počkanie.. Keď sa TAK cítime, ide všetko akosi samé, dopredu a rýchlejšie.. Viete, aké tajomstvo sa za tým skrýva?
Jeden večer som vypla počítač skôr ako obvykle a siahla po knižke, ktorú som chcela prečítať už roky.. Automaticky som ju ovoňala a hneď ma pichlo pri srdci, lebo sa mi tá vôňa spájala s detstvom a modrou izbičkou u starých rodičov, kde mala táto knižka, spolu s ostatnými, čestné miesto vo vitríne, pri drevenom hojdacom kresle a okne s výhľadom do parku.. Musela som potlačiť príval emócií a spomienok.. Uvedomila som si, že vonku prší a začala som si vychutnávať tú chvíľku..
Ešte počas toho najväčšieho zhonu v decembri som si stihla spomenúť na príspevok spred roka.. Pamätáte si ho? Ten
o Vianociach po dospelácky a „to do listoch“.. 🙂 Aký bol váš rok 2015? Plnili ste si sny? Skákalo vám srdce pri každej úspešne zdolanej prekážke a mali ste slzy šťastia a dojatia v momente, keď vás prepadol pocit, že ono sa to naozaj stalo?? Dúfam, že áno, lebo presne toto sú momenty, vďaka ktorým bol môj rok 2015 výnimočný a jeden z najkrajších, aké som kedy zažila.. Stále mi behajú po chrbte zimomriavky, keď si spomeniem na niektoré zážitky a okamihy a som šťastná, že na niektoré splnené sny si môžem doslova siahnuť a opakovane sa z nich tešiť.. a to listovaním v dvoch krásnych číslach
časopisu Dream & live..
♥
Hm.. kiežby sme v tomto uponáhľanom svete boli nútení viackrát (a pravidelne!) sa zastaviť a pripomenúť si, za čo sme vďační.. Včera mi celý deň znela v hlave pieseň Make someone happy (určite ju poznáte z Coca-Cola reklamy :)..), s krásnym a pravdivým textom „make someone happy.. and you will be happy, too..“. Hneď mi z nej bolo tak nejako vianočne a príjemne teplo pri srci.. ♥ A dnes večer, len v krátkosti.. rekapitulujem a ďakujem.. Ďakujem za to, že môžem snívať a môžem žiť.. Ďakujem za to, že môžem milovať a byť milovaná.. Ďakujem za to, že môžem rozdávať a prijímať radosť..
Po tom, ako sa teploty konečne zmenili na znesiteľné a leto sa zvonením školských zvoncov oficiálne skončilo, pomaly chytám druhý dych a čoraz častejšie sa dostávam k tomuto blogu.. Toto leto bolo pre mňa ťažké.. Svojim dielom k tomu prispeli aj tie extrémne horúčavy, ktoré znášam veľmi ťažko.. Viac ma však trápilo čosi iné.. Ešte niekedy na jar, pred oným okrúhlym jubileom som skákala od radosti, keď som prišla na to dôležité, na čo by človek mal prísť pred dovŕšením istého veku.. no potom.. v čase osláv, resp. po nich.. prišli pochybnosti.. ktoré nie a nie odísť.. Radosť a nadšenie napadli strach ruka v ruke s pochybnosťami a ružové myšlienky sa pomaly farbili na sivé a čierne.. Veci sa posúvali, postupne strácali zmysel a celé to čakanie okolo toho ma neskutočne ubíjalo a demotivovalo.. Išlo to dolu vodou a uvedomila som si, že mám len 2 možnosti.. nechať to tak alebo začať odznova..
Tak mi napadol taký malý experiment.. Namiesto lamentovania nad tým, koľko mám toho veľa a čo všetko musím urobiť predtým ako by som sa mohla dostať opäť k tomuto blogu, si naň a veci s ním spojené drzo vyčlením každý deň hodinu (v prípade veľkej časovej tiesne pol hodinu :)..).
Bolo toho všetkého na mňa posledné týždne priveľa.. a vždy sa našlo niečo dôležitejšie.. vždy tlačil nejaký iný deadline.. Ako sa leto pomaly (čo pomaly, strašne, šialene rýchlo!) prehuplo do svojej druhej polovice, to do list s úlohami sa postupne „odfajkal“.. no pri pohľade dopredu, čo všetko ma ešte čaká sa mi aj tak stále krútila hlava.. Uvedomila som si, že časovo lepšie to asi nebude, takže keď nechcem niektoré veci posúvať donekonečna, musím rázne zakročiť a vymyslieť si nový (rozumej fungujúci) systém :)..
Tažko sa vysvetľuje môj vzťah k tomuto blogu.. viete, nemám na to dosť času :D.. Keď sa mu však dlhšie nevenujem a nepribúdajú nové príspevky (ktoré sa mi však v hlave stále rodia a poctivo si ich aj zapisujem..), chýba mi.. Preto som si vymyslela toto pravidlo jednej (pol)hodiny.. Len ja a myšlienky okolo blogu a projektu Dream & live.. Už len keď o tom píšem, celé vnútro sa mi rozžiarilo a musím sa usmievať.. Tak mi držte palce.. za pár hodín to idem vyskúšať ;)..
Pred pár dňami som si po dlhom čase opäť prečítala tento môj príspevok a uvedomila som si, že to, za čím som išla roky (!).. k čomu smerovalo všetko moje snaženie.. je už naozaj na dosah.. čo je úplne super – už sa to deje, je to všade okolo mňa.. ale zároveň je to aj trochu desivé.. Keď to pre mňa príliš veľa znamená, nemôže ma to aj priveľmi zraniť? Potom som si spomenula na jeden známy citát – „If your dreams don’t scare you, they aren’t big enough“ – a trošku som sa upokojila.. 🙂
Niektoré sny potrebujú čas, potrebujú dozrieť.. alebo potrebujeme dozrieť my.. A teraz.. teraz dozrel čas na to, aby sa splnil ten môj.. a vaše..
Viac už čoskoro..
Za krásne ručne maľované logo ďakujem Katke – Vanilkový kaktus.