.. aj tak môžete byť najlepší! ♥
Posledné týždne máme taký menší maratón pozerania seriálu Monk.. (určite poznáte príhody podivného detektíva, ktorý má takmer nekonečný zoznam fóbií a napriek tomu rieši policajné prípady ako pán.. 🙂 ) Nedávno ma zaujal jeden diel o tom, ako pán Monk nikdy nič nevyhral.. a tak vznikol aj nápad na tento článok..
Ak by vás to zaujímalo, bola to epizóda 5×3 Pán Monk a veľký zápas.. Na začiatku tohto dielu bol pán Monk úplne fascinovaný trofejami, ktoré boli vystavené vo vitríne na základnej škole.. V tejto scénke odhalil opäť kúsok zo svojej minulosti.. a práve to, že nikdy nič nevyhral.. (aj keď jeho mama to očakávala a na kozube mala na trofeje vyhradené miesto..) Táto skutočnosť zrejme tiež nemalým dielom prispela k formovaniu jeho osobnosti a aj keď mal v prítomnosti nejaké víťazstvo na dosah, niečo mu na tom nesedelo a keď nakoniec opäť nevyhral, dokola si smutne opakoval.. „Ako inak.. ako inak..“
Nemohla som na ten diel zabudnúť.. a po pár dňoch mi vnukol myšlienku na tento článok.. Celkovo som posledné týždne rozmýšľala, čo mi pozeranie tohto seriálu – okrem relaxu – má dať.. Neviem ako vy, ale ja sa snažím zobrať si zo všetkého nejaké ponaučenie.. Tento seriál si pamätám ešte z mojich školských čias, keď som ho pozerala doma s mamou.. je to taká fakt pohodová detektívka, ktorú zvládnu aj ľudia, ktorí nemajú radi brutálne scény..
Odkedy ten seriál pozeráme znova, spolu s Tominom, bavím(e) sa na tom, že som v niektorých veciach ako Monk.. že potrebujem mať všetko dokonalé, symetrické a neviemešteaké.. 🙂 Je to však len taký veľmi ľahký, zjednodušený pohľad na jeho problémy.. ktorým sa občas zabavíte pri konverzácii.. Neviem si skutočne predstaviť, aké by to bolo, naozaj žiť a fungovať so všetkými jeho fóbiami a starosťami, alebo hoci len s polovicou z nich..
Zistila som však (bol dokonca aj jeden diel, ktorý to naozaj krásne názorne ukázal.. 3×9 Pán Monk užíva lieky), že všetky naše „slabosti“ k nám patria rovnako ako naše prednosti a spolu vytvárajú našu osobnosť vo všetkej jej kráse a jedinečnosti.. a niekedy práve vďaka našim „slabostiam“ – či už sú to nejaké fóbie, rany z minulosti alebo vlastnosti, ktoré všeobecne nie sú považované práve za tie najlepšie – sme práve tým človekom, akým sme a aj vďaka tomu môžeme byť dobrí v tom, čo robíme.. a možno v niečom práve tí najlepší..
Vrátim sa ešte k tej epizóde, ktorú som spomínala na začiatku.. Pán Monk opäť nič nevyhral, no na konci dielu mu jeho asistentka doniesla 100 malých trofejí.. za každý vyriešený prípad.. s nápisom „Najlepší detektív na svete“.. 🙂 To ste mali vidieť tú radosť v jeho očiach a ako horlivo si ich ukladal na kozub.. 🙂 Bola to krásna scénka, aj keď si myslím, že v reálnom živote je šanca, že pre vás niekto spraví takéto gesto, dosť nepravdepodobná.. no dostala som nápad, ako si viete pomôcť, motivovať sa a urobiť si radosť aj sami.. lebo v niektorých veciach sa ozaj neoplatí čakať na pomoc zvonka..
Pred mesiacom sa konal galavečer pri príležitosti vyhlásenia výsledkov súťaže Superbloger.. Keď sa pohybujete v blogerskom svete alebo sledujete niekoľko blogerov, myslím, že vám táto udalosť nemohla ujsť.. Bol jej totiž na pár hodín plný Instagram.. 🙂 Začiatok súťaže – nominácie, prihlasovanie, zdieľanie a hlasovanie boli ešte koncom minulého roka.. Priznám sa, že asi na 2 sekundy som rozmýšľala, či sa nezapojím do súťaže o superfeed.. (blogovanie za minulý rok u mňa nebola žiadna sláva, takže súťažiť vo svojej kategórii mi moc nedávalo zmysel) no keď som si prečítala podmienky súťaže a zistila, že práve v tejto kategórii sa víťaz vyhlasuje len na základe počtu hlasujúcich, hneď som to zavrhla.. pri hráčoch s desiatkami tisíc followerov by to nemalo naozaj vôbec žiadny zmysel..
Aj keď som vo svojom vnútri minulý rok blogerský svet už definitívne opustila.. a sledujem naozaj len malú hŕstku blogerov, bola som zvedavá, ako tá súťaž dopadne.. Predsa len, pred pár rokmi som sa podobnej súťaže s názvom Bloger roka zúčastnila aj ja (viac v tomto článku).. a tak som bola zvedavá, kto to vyhrá tentokrát..
K výsledkom sa nebudem vyjadrovať, chcela som len spomenúť dve veci, kým sa dostanem k tomu nápadu, ktorý som tu s vami chcela zdielať.. Samotný galavečer a ocenenia absolútnych víťazov vo forme sošiek jednorožcov.. Kým sa konala veľká blogerská #instaperfect párty, boli sme s Tominom doma, v teplákoch a možno sme práve sledovali Monka.. 🙂 to si už presne nepamätám.. Čo si však pamätám a dúfam, že na to nikdy nezabudnem, bol ten pocit, ktorý som cítila.. Absolútna pohoda, šťastie a spokojnosť s tým, čo mám, s kým som, kde som.. aj čo mám oblečené.. 😀 Galavečer vyzeral naozaj skvostne, myslím, že sa organizátorom podaril na 1*, ale jednoducho.. nebolo to nič pre mňa..
Tak, ako som sa nikdy necítila byť takou tou skutočnou blogerkou, ktorá sa vie nahodiť, zahviezdiť na všetkých eventoch a strúhať jednu pózu a selfie za druhou, tak som vedela, že na tomto evente by som vôbec ale vôbec nezapadla.. a necítila sa v pohode a sama sebou.. Možno mám len ja taký pocit, ale zdá sa mi, že na takýchto akciách proste musíte byť to svoje najlepšie „najnaleštenejšie“ ja.. ale žiaľ len z tej vonkajšej stránky, s hollywodskym úsmevom, efektným outfitom a extrovertnou povahou.. Na takýchto eventoch nikoho nebude zaujímať váš vnútorný progres a keď budete sedieť ako „bejby“ v kúte, tak si vás naozaj nikto nevšimne.. (akurát tak na vás budú čudne zazerať..)
Takže som si mohla úprimne vydýchnuť a poďakovať si, že som sa nakoniec neprihlásila, lebo som bola naozaj rada, že som tam nemusela byť..
Pri čom som sa ale pozastavila, bola práve soška jednorožca, pre absolútnych víťazov.. Jednorožcov mám rada a toto symbolické ocenenie za jedinečný prínos bolo vskutku vydarené.. Nemohla som sa ubrániť pocitu, aké by bolo super, jedného takého jednorožca mať doma.. 🙂 Ruku na srdce, komu by nepolichotilo takéto ocenenie, uznanie a celkovo akákoľvek výhra..??
Po skončení rozruchu okolo tejto súťaže a po vyššie spomínanom dieli pána Monka, ktorý nikdy nič nevyhral, som sa nad problematikou výhier a prehier trochu zamyslela a dokonca som začala hľadať aj články, ako takéto súťaže a ocenenia pôsobia na psychiku a ďalšiu motiváciu ľudí.. Najviac sa v tejto oblasti opakovali pojmy ako winner effect a loser effect.. teda efekt víťaza a porazeného.. Ak ste o tom ešte nepočuli, pokúsim sa vám to v krátkosti vysvetliť..
Výhra zvyšuje hladinu dopamínu a testosterónu.. čo postupom času mení štruktúru a chemické prostredie v mozgu. Z víťazov sa stávajú bystrejší, odvážnejší a sebaistejší jedinci, ktorí sú schopní prekonávať stále väčšie a náročnejšie výzvy v budúcnosti.. U porazených je to presne naopak.. prehra totiž zvyšuje hladinu kortizolu, stresového hormónu.. sú preto ustráchaní, majú averziu k riziku a stávajú sa pokornejšími, opatrnejšími a submisívnejšími, aby sa tak podvedome chránili pred ďalšou prípadnou prehrou..
Okej.. ale čo v prípade, že jednoducho „nie ste súťažný typ“ a už samotné súťaženie vás privádza do stresu..? Ste preto horší ako tí, čo sa do súťaží zapájajú? Alebo sú tí, čo stoja na stupienku víťazov vždy lepší ako tí, čo stoja o stupienok či dva nižšie? Sami dobre viete, že v súťažiach to veľakrát nie je len o kvalitách súťažiacich, ale aj nejakej zhode náhod, šťastí alebo niekedy aj osobných sympatiách či preferenciách.. A sú „lúzri“ naozaj odsúdení na život plný obáv a ďalších neúspechov? Nemyslím si..
A potrebujeme vôbec nejaké ocenenie či ohodnotenie „zvonka“, aby sme sa snažili a boli najlepšími, akými len dokážeme byť? Aby sme neboli lepší ako ostatní ale lepší ako my sami – kedykoľvek predtým.. aby sme boli svojím najlepším ja??
Zdá sa mi, že v našej spoločnosti to funguje tak, že kto viac „kričí“/ má viac úspechov / ocenení / lajkov / followerov.. je považovaný za lepšieho, hodnotnejšieho, úspešnejšieho.. Akoby sme boli odsúdení na nikdy nekončiaci beh za tým, mať toho všetkého viac.. nikdy nebyť spokojní a nikdy nemať pocit, že sme dosť dobrí bez toho vyššie vymenovaného (a ešte x ďalších kritérií).. Samozrejme, v istej miere potrebujeme nejaký hnací motor, niečo, čo nás bude poháňať vpred, aby sme sa mohli neustále zlepšovať.. no myslím si, že by to malo vychádzať v prvom rade z nášho vnútra a malo by to byť v súlade s našimi hodnotami a presvedčením..
A tak sa konečne dostávam k tomu, čo som týmto článkom chcela povedať.. k odkazu pre tých, ktorí nikdy nič nevyhrali (a teraz nemyslím súťaže na škole či súťaže o tričko / mobil / víkendový pobyt na Facebooku 🙂 )
Aj tak môžete byť najlepší!
Ako na to?
Spravte a darujte si vlastnú trofej..
Toto bol taký bláznivý nápad inšpirovaný spomínanou epizódou Monka.. Snívate o nejakom parádnom ocenení, trofeji alebo špeciálnom pohári pre víťaza, no nikdy sa do takých súťaží nezapájate alebo sa aj pokúšate, ale nedarí sa vám? Vymyslite, spravte si alebo dajte si vyrobiť na mieru vlastnú trofej a udeľte si ju sami! Za to, že sa snažíte.. za to, že makáte.. za to, že sa nevzdávate.. Zdá sa vám to hlúpe? Ja si myslím, že hlúpe je skôr prepadnúť pocitu beznádeje, že nikdy nič nedokážete len preto, že ste nikdy nič nevyhrali..
Kedže sa mi páčila výhra pre „superblogerov“ v tvare jednorožca, začala som rozmýšľať, že by som si mohla niečo podobné (veď jednorožcov je posledné roky všade neúrekom..) kúpiť či objednať, no potom som si spomenula, že veď doma jedného mám! Chutnú nočnú lampu v tvare jednorožca, ktorú som kedysi kupovala ako darček kamarátke, no potom sa mi zapáčil natoľko, že som ho kúpila aj sebe.. 🙂 Takže jednorožca som mala.. už len vymyslieť mu nejaký podstavec, na ktorom by sa mohol čestne vynímať ako naozajstná trofej.. 🙂
Spomenula som si na jeden môj ružový zápisník, ktorý som si doma šetrila (a používala len ako rekvizitu na fotky) už asi 5 rokov, lebo bol príliš pekný na to, aby som doň niečo len tak načarbala.. a taktiež na to, že sa už niekoľko mesiacov odhodlávam k tomu, že si budem na jedno miesto zapisovať všetky pochvaly, recenzie, poďakovania a milé slová.. A tak som si jedného pekného dňa sadla, dala dokopy všetky printscreeny milých správ, ktoré som mala v mobile uložené od začiatku roka a ručne som si ich zapísala do toho pekného ružového zápisníka.. Myslím, že lepší a zmysluplnejší „podstavec“ som si k vlastnej „trofeji“ ani nemohla priať.. 🙂
Všetky tie milé slová totiž nie sú samozrejmosť, nie je to len tak, majú obrovskú moc.. potešiť nielen v ten moment, keď nám ich niekto povie či napíše.. ale kedykoľvek inokedy, keď budeme to povzbudenie potrebovať..
Skúsite to tiež? Zoberte nejaký pekný zápisník, ktorý máte odložený, lebo vám doň vždy bolo ľúto písať, alebo si nejaký nový kúpte.. a začnite dávať pozor, vnímajte, zapisujte si všetky milé slová a buďte za ne vďační.. Týmto spôsobom sa vám to podarí minimálne 2-3 x 😉
“Za každou úspešnou ženou sú stovky až tisícky milých povzbudivých správ, ktoré jej pomohli zakaždým, keď to chcela vzdať..”
Katka – Dream & live ♥
A čo hovoríte na vlastnú trofej na ocenenie vašich snáh a ďalšiu motiváciu? Myslíte, že by u vás niečo také mohlo fungovať? Že by ste pocítili tie motýliky v bruchu, ten pocit hrdosti a zadosťučinenia pri pohľade na ňu.. akoby bola skutočná..? Alebo by ste sa aspoň usmiali a potom pracovali ďalej, s úsmevom na perách aj v duši?
Zamilujte sa do procesu zdokonaľovanie seba samého..
Ak sa začnete sústrediť na to, ako by ste sa mohli zlepšovať, v rôznych smeroch a oblastiach a spravíte si z toho svoj celoživotný projekt, už vás nikdy nebude trápiť, či ste niečo vyhrali, konkurencia vám bude ukradnutá.. a názory či predstavy ostatných sa vás tak ľahko nedotknú.. pretože si vymyslíte vlastné pravidlá a pôjdete svojou cestou.. 😉
Táto téma je aktuálne moja srdcovka no keďže je veľmi rozsiahla, chcela by som vám ju dávkovať postupne, vo viacerých článkoch tu na blogu, v príspevkoch v našej špeciálnej facebookovej skupine a taktiež v projekte, ktorý pre vás chystám(e).. a čoskoro odhalím(e).. 😉
Máte sa na čo tešiť, toto vám zmení život!
♥♥♥
