Keby boli na škole skúšky na trpezlivosť, iste by som v nich prepadala.. Vždy som bola netrpezlivá, neznášala som čakanie a chcela mať všetko čím skôr.. No život ma naučil.. Alebo som si to vybrala sama?
Možno je to aj tým, že sa stávam dospelou.. že sa tak (niekedy) začínam cítiť.. Nikdy som si to nevedela predstaviť.. No ono to príde.. časom..
Keď si pri prekážkach uvedomujem, že takýmto spôsobom rastiem a silniem.. Nepýtam sa prečo, ani sa nesťažujem.. beriem to ako ďalšiu skúšku v škole života..
Keď ma zaleje vlna šťastia a vďačnosti len tak.. keď som doma a „nič sa nedeje“..
Keď nemám potrebu robiť šialené veci, aby som mala pocit, že naozaj žijem.. pretože som so svojím životom spokojná..
Keď si uvedomím, že neviem robiť 10 vecí so zdanlivo rovnakou dôležitosťou naraz a pokorne ich začnem robiť, krok po kroku, jednu za druhou.. podľa skutočnej priority..
Nie vždy vieme utekať.. tak rýchlo, ako by sme chceli.. Niekedy potrebujeme aj na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, alebo aspoň trošku spomaliť a popadnúť dych.. A niekde medzi tým sa deje náš skutočný, „obyčajný“ život.. Ten, v ktorom sa cítime útulne a pohodovo, zbavení všetkých tlakov a očakávaní.. ten, kde sa môžeme na chvíľu ukryť pre svetom a niekedy aj sami pred sebou (pred svojím namotivovaným najlepším „ja“.. :)). A tak to má byť..
Stále vo svojom vnútri bojujem s netrpezlivosťou.. (Chcela by som mať napr. hotovú aspoň polovicu zo svojho zoznamu úloh a neviem sa dočkať, kedy už budem konečne držať nové číslo Dream & live magazínu, aj keď mám pred sebou ešte finálne kolo (nekonečných) korektúr..) „Bolí“ to však oveľa menej, keď si uvedomím, že čakanie nie je len čakaním, ale životom a ako už bolo miliónkrát povedané.. dôležitá je cesta, nie(len) cieľ..
Súvisiace články:
O snoch, bolesti a kvetoch, ktoré zakvitnú v duši..
Oslavujeme!!!