Keď som sa dnes púšťala do písania tohto článku, urobila som niečo, na mňa, veľmi netradičné. Namiesto toho, aby som si začala pripravovať a graficky dekorovať dokument, do ktorého budem vpisovať moje myšlienky a skúsenosti zo života perfekcionistky, otvorila som si okno nového emailu a začala písať priamo tam.
Takáto cesta priamosti a jednoduchosti činu je pre mňa veľmi netypická, nakoľko všetko, čo tvorím, väčšinou sprevádza drobná, často aj menej drobná, perfekcionistická predohra, ako ju už zvyknem volať. To, čo sa ide robiť, na to sa vždy treba predpripraviť. A to, na čo sa predpripravujem, už musí byť vopred pripravené. Práve teraz, keď píšem tieto riadky, som pravdepodobne na vlne pacientky, liečiacej sa z perfekcionizmu a musím priznať, že si úspešný pokrok svojej liečby a voľbu jednoduchosti, s ním spojenej, veľmi užívam.
Všetko, čo tvorím, väčšinou sprevádza drobná, často aj menej drobná, perfekcionistická predohra, ako ju už zvyknem volať. To, čo sa ide robiť, na to sa vždy treba predpripraviť. A to, na čo sa predpripravujem, už musí byť vopred pripravené.
Veľkú časť života som si myslela, že perfekcionizmus je vlastnosť, ktorou prezentujem svoju tvrdú prácu a ktorou o sebe niečo prezrádzam okoliu. Keď som však z tohto vysvetlenia časom vyrástla ako zo zimných čižiem, začala som hľadať nové riešenie, novú obuv, ktorá by lepšie sedela môjmu nedostačujúcemu presvedčeniu. Postupne som prišla k uvedomeniu, že táto, kedysi vraj vznešená, dnes nepriaznivá vlastnosť, toho o mne najviac prezrádza nie okoliu, ale mne samotnej.
Moja posadnutosť dvíhať latku každej mojej aktivity do neznesiteľných výšin, mi búrala každé jedno nebo, ktoré som sa tak veľmi snažila dosiahnuť. S trpkými skúsenosťami prišla tichá odpoveď zo srdca, ako malá iskierka, ktorá mi našepkávala, že cesty do neba predsa nemusia byť len kľukaté a náročné, a že s vrecom, plným vecí a starostí, cez bránu aj tak neprejdem. Tak som si zo svojej nepriaznivej vlastnosti skúsila urobiť kamarátku a spýtať sa jej, čo sa mi celé tie roky snaží o mne prezradiť. A keďže je to skutočná priateľka, išla na mňa s pravdou. Povedala mi o tom, že moja viera v prirodzený chod a vývin všetkého, je veľmi slabá. Pre strom je prirodzené, že vyrastie bez toho, aby sme ho ťahali k nebesám. A pre rieku je prirodzené, že tečie bez toho, aby sme ju tlačili. Tak isto fungujeme aj my. Naše myšlienky, nápady, projekty, tvorby sú rovnako žijúcim organizmom, ktorý privádzame na svet. Keď už však na ten svet príde, je to samostatná jednotka, samostatná duša, ktorá tiež potrebuje svoje plynutie a svoju slobodu. Ak ju budeme neustále smerovať, meniť a navigovať, uberáme jej na sile a ľahkosti. Ak jej však doprajeme prirodzený vývin, môže zapustiť pevné korienky, ktoré viac nespochybníme.
Moja posadnutosť dvíhať latku každej mojej aktivity do neznesiteľných výšin, mi búrala každé jedno nebo, ktoré som sa tak veľmi snažila dosiahnuť. S trpkými skúsenosťami prišla tichá odpoveď zo srdca, ako malá iskierka, ktorá mi našepkávala, že cesty do neba predsa nemusia byť len kľukaté a náročné, a že s vrecom, plným vecí a starostí, cez bránu aj tak neprejdem.
Ako perfekcionistka som na všetko vždy tlačila, snažila sa presadzovať len svoj názor a moja posadnutosť kontrolovať každý krok celého procesu ma nakoniec tak unavila, až som prepadla do niekoľko mesačných cyklov lenivosti a apatie. Je úsmevné pozorovať, ako je jedna vlastnosť len pár milimetrov vzdialená od jej najväčšieho protipólu. Z človeka, ktorý sa snažil o všetko, sa zrazu stane niekto, kto nechce a už vlastne ani nemôže nič. Tam, kde bolo toľko začiatkov, sú zrazu nedokončené konce. Tam, kde bola prehnaná kontrola, je anarchia. A tam, kde bola večná iskra, je zrazu vyhorenie.
Z človeka, ktorý sa snažil o všetko, sa zrazu stane niekto, kto nechce a už vlastne ani nemôže nič. Tam, kde bolo toľko začiatkov, sú zrazu nedokončené konce. Tam, kde bola prehnaná kontrola, je anarchia. A tam, kde bola večná iskra, je zrazu vyhorenie.
Ako stále nevyliečená perfekcionistka so šuplíkmi plnými nedokončených projektov, sa snažím čo najviac sústrediť nie na to, ako uberať z mojej posadnutosti imaginárnou dokonalosťou a kontrolou, ale ako posilňovať svoju vieru. Vieru v to, že s každým nápadom, ktorý mi je vnuknutý a daný, vždy prichádza aj balíček pomôcok a pomocníkov, ktorí vždy prídu v ten správny čas a pomôžu mi so všetkým, čo daná udalosť potrebuje. Vieru v to, že všetko má svoje dokonalé načasovanie a rovnako ako neposúrim rast, nezastavím rozkvet. Ako sa píše v Knihe Kazateľa, všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu. Sebe a zároveň aj všetkým sestrám aj bratom perfekcionistom by som chcela zaželať, aby sme sa zamilovali do ,,nedokonalej“ fázy všetkých aspektov života. Do kvietku, čo ešte nevykvitol. Do plotu, čo ešte nebol nalakovaný. Do obrazu, čo sa ešte len maľuje. Do kvásku, z ktorého bude raz chlieb. Doprajme všetkému svoj dokonalý čas a púšťajme kontrolu nad tým, čo si bez nás hravo poradí. Zanecháme si tak iskru radosti, ktorá nebude musieť každý druhý mesiac vyhorieť, ale bude nám krásne blikotať a vyživovať nášho tvorivého ducha.
Andrejka, 31, tvorkyňa značky @peace_menka, napísané v júni 2023
ilustrácia: Ivka Jakab – Pomoc zo srdca
♥♥♥
Ak sa vám tento článok (zo série nového konceptu Dream&live magazínu pre pohladenie a rozkvet ženskej duše s podtitulom „Časokrásno pre dušu“) páči, pozrite si aj ďalšie články v kategórii „Časokrásno pre dušu“.