Tušila som, že v tom nie som sama.. že nie sme ani dve alebo tri.. že je v mojom okolí určite viacero perfekcionistiek, ktoré ich perfekcionizmus už trochu tlačí a omína a chceli by z toho začarovaného kruhu von.. A tak mi v lete roku 2022 v hlave skrsla myšlienka – „Zakladám Klub liečiacich sa perfekcionistiek!“ Začala som zdieľať viac myšlienok a pocitov zo svojho života „liečiacej sa perfekcionistky“ a bola som zvedavá aj na príbehy ďalších perfekcionistiek.. Ako s týmto svojím „darom aj prekliatím“ žijú ony? Tu sú príbehy niekoľkých z nich..
♥♥♥
Kedysi som perfekcionizmus uvádzala ako odpoveď na pracovnom pohovore na otázku, čo je moja silná stránka. Nasledovala vyčerpávajúca obhajoba výhod pre potencionálneho zamestnávateľa. Poznáte to, dotiahnem prácu do dokonalosti, všimnem si každý nevhodný detail, a tak podobne.
Po rokoch pracovných skúsenosti, a hlavne práce na vzťahu sama k sebe, si čím viac uvedomujem, že to celé nie je len čierne alebo biele. Sú dni, kedy mám pocit prekliatia, ktoré si dennodenne nosím v hlave. Našťastie sa často striedajú s tými, kedy som užasnutá sama zo seba, čo s týmto darom dokážem, kam ma to až vie posunúť.
Sú dni, kedy mám pocit prekliatia, ktoré si dennodenne nosím v hlave. Našťastie sa často striedajú s tými, kedy som užasnutá sama zo seba, čo s týmto darom dokážem, kam ma to až vie posunúť.
Tie temné dni či momenty sú extrémne náročné. Žiť v hlave perfekcionistky je ako nonstop prevádzka, kde nezatvárajú ani na sviatky. Bežné úkony sa snažím robiť najlepšie, ako sa mi len dá. A keď sa nedá najlepšie, tak vzniká stres. Dôležité úkony sa snažím robiť najlepšie, ako sa len dá. A keď sa nedá, vzniká ešte väčší stres. Veľmi dôležité veci sa snažím robiť priam dokonale, plánujem ich do posledného detailu. Keď niečo vybočí z perfektného plánu, tak ten stres dokáže potom vyskočiť na astronomickú úroveň.
Žiť v hlave perfekcionistky je ako nonstop prevádzka, kde nezatvárajú ani na sviatky. Bežné úkony sa snažím robiť najlepšie, ako sa mi len dá. Dôležité úkony sa snažím robiť najlepšie, ako sa len dá. Veľmi dôležité veci sa snažím robiť priam dokonale, plánujem ich do posledného detailu.
Ako som písala, už som skúsenejšia. Práve preto mám (opäť) zablokovaný nerv pod ľavou lopatkou. Samozrejme hlavne zo stresu. Vraj na to pomáha pokoj. Len to nie je tak jednoduché. Prečo? Jednoducho som mala tento týždeň úplne inak naplánovaný. Rozhodne na tom zozname nefigurovala predstava fyzicky indisponovanej osoby, ktorá sa ledva postaví z postele. A tak mi tieto myšlienky namiesto odporúčaného pokoja prinášajú opäť ďalší stres. Začarovaný kruh.
Je mi jasné, že tieto vysoké nároky budem mať stále. Čo s tým teda? Postupne sa učím byť k sebe milšia a láskavejšia. Každý deň sa snažím pripomínať si, že je to “good enough”. Po zmierení sa, že je to naozaj dostačujúce, nastane čas pochváliť sa, uzavrieť to a pohnúť sa ďalej. Oslobodzujúci pocit. Kým nepríde nová výzva…
Postupne sa učím byť k sebe milšia a láskavejšia. Každý deň sa snažím pripomínať si, že je to “good enough”. Po zmierení sa, že je to naozaj dostačujúce, nastane čas pochváliť sa, uzavrieť to a pohnúť sa ďalej.
Peťka, 34, analytička na voľnej nohe, napísané v máji 2023
Spočiatku som vôbec nevnímala niečo ako perfekcionizmus. Časom, keď som sa naučila spoznávať samú seba a začala som sa venovať svojmu rozvoju, objavila som perfekcionizmus ako vlastnosť, ktorú som na sebe vždy vnímala, ale nevedela ju správne pomenovať. Odmalička som vedela, že niečo na mne je iné, ale to, že je to perfekcionizmus, som pochopila vo svojich zhruba dvadsiatich.
Život s perfekcionizmom ako taký nie je pre mňa v ničom obmedzujúci. Nie je to zdravotná komplikácia, ktorá by mi znižovala kvalitu života a ja som za to nekonečne vďačná. Je to však vlastnosť, ktorá ovplyvňuje mňa, moje správanie a v mnohých prípadoch aj okolie, v ktorom žijem. Moje prehnané a miestami až výbušné reakcie na nespokojnosť s výsledkom svojej práce odo mňa v mnohých prípadoch odháňajú ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití. Niekedy je naozaj náročné vysvetliť, že sa nehnevám na nich. Hnevám sa na seba. Hnevám sa, že ten hlas vo mne mi šepká, že to nie je to, čo som chcela urobiť. Že to nie je dostatočné a že som zlyhala.
Niekedy je naozaj náročné vysvetliť, že sa nehnevám na nich. Hnevám sa na seba. Hnevám sa, že ten hlas vo mne mi šepká, že to nie je to, čo som chcela urobiť. Že to nie je dostatočné a že som zlyhala.
Môj perfekcionizmus sa točí okolo organizácie a usporiadania vecí. Neznesiem, keď mám pomiešané mikiny s kapucňou s mikinami bez kapucne. Celé je to založené na tom, že každá vec musí mať svoje miesto a ja to miesto musím vedieť logicky obhájiť. Prečo sú vianočné svetre na najvyššej poličke vzadu? Pretože ich teraz nepotrebujem. Prečo sú mikiny s kapucňami na tomto mieste? Pretože hneď vedľa sú mikiny bez kapucní. Prečo sú modré perá v prvej nádobke na písacom stole? Pretože ich používam najčastejšie a sú teda najbližšie. Presne o tomto je môj perfekcionizmus. Je o správnom ukladaní kníh do poličky, vecí do zásuviek, pier do peračníka. Je o vytváraní zložiek v počítači, aby všetko malo logiku a bolo správne uložené.
Nemôžem tvrdiť, že by mi perfekcionizmus ubližoval. V istej miere pomáha. Všetko má svoje miesto, viem, kde je to odložené a viem všetko rýchlo nájsť. Avšak strávim pri upratovaní oveľa viac času, ako bežný človek. Som schopná preorganizovať zásuvku trikrát po sebe len preto, že mi jedna vec nesedí do konceptu. Zaberá to množstvo času a energie, ktoré by sa mnohokrát dali investovať do iných vecí. Niekedy možno aj užitočnejších. Na druhej strane som však učiteľka a často veci, ktoré si naplánujem, nevychádzajú s deťmi podľa predstáv. A práve moje povolanie ma donútilo naučiť sa kontrolovať svoje emócie a nespokojnosť s výsledkom. To deti sú tie, ktoré ma učia byť trpezlivou a zhovievavou. Nielen voči nim, ale aj voči sebe.
Zaberá to množstvo času a energie, ktoré by sa mnohokrát dali investovať do iných vecí. Niekedy možno aj užitočnejších.
A tak sa postupom času môj perfekcionizmus mení. Moja nespokojnosť s výsledkom práce iných je postupne každým dňom menšia. A ja som nesmierne vďačná za svojich žiakov, ktorí ma každým dňom nevedome presviedčajú o tom, že zodpovedná môžem byť len za svoju prácu a svoje výsledky.
Pavlínka, 26, učiteľka, napísané v apríli 2023
Myslím, že s perfekcionizmom žijem dlhšie, ako si to uvedomujem. Neviem, kedy presne vstúpil do môjho života. Najprv som bola veľmi hrdá, samostatná a snažila sa robiť všetko a na 100%… Ani som nevedela, prečo mi tak záleží na detailoch, ale uvedomovala som si, že mi vadí, ak niekto nerobí veci poriadne. Veľakrát som sa kvôli tomu dokázala pohádať aj s najbližšími. Určite to bolo pre nich ťažké vydržať so mnou.
Neviem, či som pravá perfekcionistka. Sú veci, ktoré dokážem úplne zanedbať a vôbec ma to netrápi. No na druhej strane, ak nemám dokončenú prípravu do školy (tu sa môj perfekcionizmus ešte stále prejavuje asi najsilnejšie), nedokážem si ísť s čistým svedomím ľahnúť a oddychovať. Ďalším príkladom je poriadok. Alebo respektíve neporiadok. Všetko má svoje miesto a ak na ňom nie je, musím ho naň vrátiť.
Možno nespadám presne do kategórie perfekcionistov, ale poznám ten pocit neustáleho snaženia sa o dokonalosť.
V čase korony som veľmi potrebovala rutinu, organizovanosť a poriadok nielen vo veciach, ale aj v hlave. A časom sa z toho stal u mňa zlozvyk. Začala som na tom lipnúť. Asi vtedy som si začala uvedomovať, že toto zrejme nie je normálne. Okrem toho bol všade na sociálnych sieťach trend „ako sa stať that girl“. Je to v podstate ideálny prototyp dievčaťa, ktoré je neustále produktívne, namotivované a ide si za svojím. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi som túžila byť to údajne šťastné „that girl“. Však kto by nechcel mať dokonalý život, všetko stíhať a byť perfektný…
Môj zlomový bod neprišiel. Chcelo to čas. Čas uvedomiť si, že chcem byť znovu normálna. Brať veci s nadhľadom (ako ma to vytrvalo učí môj starší braček), nebyť perfektná, nesnažiť sa robiť veci do úplnej dokonalosti. Jednoducho sa vyliečiť a dovoliť si aj tú možnosť nedokonalosti. A tak som na tom začala pracovať. Niežeby som zanedbávala dôležité veci, ale učila sa. Učila som sa nebyť závislá na poriadku, nemať usporiadané knihy v poličke podľa farieb dúhy, nehnevať sa, ak nie sú poháre na svojom mieste alebo nemať veci tak do detailov naplánované.
Môj zlomový bod neprišiel. Chcelo to čas. Čas uvedomiť si, že chcem byť znovu normálna. Brať veci s nadhľadom, nebyť perfektná, nesnažiť sa robiť veci do úplnej dokonalosti. Jednoducho sa vyliečiť a dovoliť si aj tú možnosť nedokonalosti.
Viem, že moje snaženie sa by bolo márne, ak by som do toho išla len s mojím predsavzatím. Nikto okolo mňa nevedel, čo prežívam (a aj tak mali so mnou strpenie), ale predsa som nebola sama.
V dnešnej dobe je, podľa mňa, viac ako trendom zvládať všetko sám a ľudia sa často stavajú do pozície Boha. Chcú robiť veci dokonalo. Ale to nejde. Aspoň nie dlhodobo. Je to únavné – teda, pre mňa osobne to bolo. A tak Pán Boh ponúka každému cestu oslobodenia. Nie oslobodenia SA. Sami to nedokážeme.
Možno práve rozhodnutie, nechať veci v Jeho rukách, ma zmenilo. Nie ako šibnutím čarovného prútika. Už som sa jednoducho nechcela trápiť … a tak sa zo mňa stala perfekcionistka, ktorá už tak nutne nepotrebuje perfektnosť.
V závere chcem povzbudiť všetkých, ktorí majú podobný problém, len jednou vetičkou: Existuje cesta von!
Hanka, 19, študentka, napísané v apríli 2023
♥♥♥
Ak sa vám tento článok (zo série nového konceptu Dream&live magazínu pre pohladenie a rozkvet ženskej duše s podtitulom „Časokrásno pre dušu“) páči, pozrite si aj ďalšie články v kategórii „Časokrásno pre dušu“.