Už je to týždeň, čo padlo finálne rozhodnutie, že nový Dream&live magazín nebude, no stále je to veľmi čerstvé.. Upratovaním „bordelu po výbuchu“ plníme aktuálne všetky naše voľné chvíle a myšlienky a budeme ešte aj najbližších niekoľko mesiacov.. Aj keď automaticky nastúpil môj „profesionálny mód“ – teda akési emocionálne brnenie a obranný mechanizmus, napriek tomu cítim účinky koktejlu emócií, namiešaného špeciálne na túto príležitosť.. Už ho poznám.. Popíjala som ho plnými dúškami koncom minulého roka.. Zloženie je zhruba rovnaké, len ten pomer jednotlivých „ingrediencií“ – emócií sa zmenil..
Minulý rok mali dominantnú príchuť najmä hnev, frustrácia, pocit nespravodlivosti, hanba.. a neskôr rezignácia, prázdnota a neschopnosť snívať či pozerať sa výhľadovo do budúcna.. Z „emocionálnej opice“ tohto koktejlu som sa dostávala niekoľko týždňov, kým ku mne opäť začali prenikať záblesky nádeje a viery, že sa dá pokračovať, aj po tom všetkom, čo sme (ne)prekonali.. O niekoľko mesiacov neskôr, keď som sa dala konečne ako-tak dokopy, to tu máme zas. Koktejl je silnejší, receptúra trochu odlišná.. ale v zásade idem na istotu.. Viem, čo ma čaká.. Viem, akým peklom či skôr očistcom si musím prejsť, aby som sa dostala „na druhú stranu“, bola nad vecou a mohla sa pohnúť ďalej.. Napriek tomu ma prekvapuje, že koktejl chutí inak, ako som čakala.. Možno je to tým, že už mám vybudovanú nejakú toleranciu.. hĺbky a šírky emócií, ktoré dokážem precítiť.. Možno je to tým, že som sa zmenila.. Možno ma zmenil ten prvý „koktejl“, možno tá niekoľko mesačná „opica“.. no možno je to „len“ tou prácou na sebe, ktorá je inak navonok neviditeľná, no ozve sa takto.. v tých najťažších chvíľach.. zvnútra.. Zaklope a povie: „Som tu pre teba, podržím ťa, zvládneme všetko na svete..“ 🙏🏻💕
Tentokrát cítim najmä tóny a (prí)chute prijatia, zmierenia a pokoja.. aj keď samozrejme stále tam je aj stará známa (pa)chuť hnevu, frustrácie, nespravodlivosti, hanby, smútku, prázdnoty a mnohých ďalších.. Viem však, že to prežijem.. Viem, že strata jedného projektu nedefinuje moju osobnosť, hodnotu či zmysluplnosť môjho života.. Viem, že ako po x-krát v minulosti, opäť si oprášim kolená, vstanem a pôjdem ďalej.. Viem, že budem ďalej snívať.. (Toto som zistila, že je u mňa ako automaticky zabudovaný pud sebazáchovy, proste je a bude tam, nech sa deje, čo sa deje..) Viem, že so Silvi máme vybudovaný tak silný vzťah a prepojenie, že po tom, čo sme prekonali, už vydržíme a prežijeme čokoľvek..
Opäť raz ma dojímajú všetky krásne, láskavé, podporné odpovede od našich partnerov a spolupracovníkov a napĺňajú ma šťastím a vďačnosťou.. Napriek tomu všetkému.. Opäť raz zisťujem, že realita nikdy nie je taká čierna, ako si ju vykreslíme v tých najhorších scenároch..
Nechcem to však celé idealizovať či zľahčovať..
Je to sakra ťažké.. viesť dlhodobý projekt, tvoriť „do šuplíčka“.. nemať žiadnu spätnú väzbu od ľudí, pre ktorých sa to chystá.. triasť sa nedočkavosťou a túžobne hľadieť na ten vysnený moment, kedy sa (konečne!) budeme môcť dotknúť výsledku svojej práce a pohladiť stránky magazínu snov.. a potom zistiť, že ten moment nikdy nenastane.. 💔
Je to sakra ťažké.. pustiť svoj veľký sen a nádej, že sa niekedy naplní..
Je to sakra ťažké.. každou odoslanou správou o ukončení mi síce (od)padol kúsok kameňa zo srdca.. no pri každej jednej správe sa odštiepil aj kúsok môjho srdca.. 💔
Je to sakra ťažké.. ako vždy, keď sa niekoho či niečoho, čo pre nás veľa znamenalo, musíme vzdať.. zostane v nás prázdnota, ktorú nikto a nič iné už nezaplní.. a my sa s tým len musíme naučiť žiť.. ❤️🩹
Je to sakra ťažké.. čeliť v celom tom procese tvorby znova a znova neustále sa opakujúcim situáciám a prekážkam (a svojej frustrácii z nich), ktoré vám znemožňujú venovať sa svojej časti práce naplno.. no navonok sa tváriť, že je všetko v poriadku..
Je to sakra ťažké.. byť celú tú dobu na emocionálnej húsenkovej dráhe, lebo ste z tých, ktorí všetko prežívajú extrémne citlivo..
Je to sakra ťažké.. začínať po tom, ako ste to na nejakú dobu „odložili“, odznova.. zakývať sladkej naivite čerstvých začiatkov na rozlúčku a púšťať sa do práce už plne vedomé toho, čo vás čaká..
Je to sakra ťažké.. aj napriek tomu, že sa to celé deje už v podstate druhýkrát a možno by sa to niekomu inému, emočne nezaangažovanému, už dávno otočilo v hlave ako celkom reálna možnosť..
Mne to do tejto jari ani len nenapadlo ako možné riešenie a pár týždňov dozadu som sa printovej verzie magazínu držala zubami nechtami a bola som ochotná položiť za ňu aj život.. Nie však život a dušu niekoho, na kom mi tak veľmi záleží.. 🙏🏻💕 A to bolo práve to kľúčové pri rozhodovaní o začiatku konca tohto srdcového projektu..
V polovici apríla sme si rozdelili úlohy na magazíne do troch „magic“ etáp tak, aby sme všetko stihli do 3. narodenín nášho eshopu. Bola som na tento akčný plán taká hrdá! Konečne niečo, čoho som sa mohla chytiť, nadchlo a motivovalo ma to zatnúť zuby a dať do toho všetko.. Hovorili sme tomu interne „ponoriť sa do lúča svetla“.. Proste vhupnúť do flow a nechať sa unášať krásou a zmysluplnosťou magazínu, ktorý sme si stránku po stránke šperkovali do dokonalosti už tak strašne dlho.. „Ponoriť sa do lúča svetla“ znamenalo po dobu tvorby nemyslieť na nič zlé.. zabudnúť na všetky starosti, pochybnosti či akékoľvek iné možnosti ako tú, že to všetko zvládneme.. Bola som plná energie, nadšenia, nádeje, nápadov..
Dali sme si na každú etapu deadline (a do polovice každej etapy aj reality check deadline), aby sme vedeli reálne zhodnotiť, ako na tom sme.. Nechceli sme už s klapkami na očiach uháňať až do úplného vyčerpania, potom si ich zložiť a zistiť, že to bolo vlastne zbytočné.. Že deadline sme prešvihli a cieľová rovinka je stále v nedohľadne (true story z minulého roka 🙈)..
Dohodli sme sa, že keď to nebudeme stíhať – pri deadline na konci prvej aleho druhej etapy – stopneme to.. Aj keď to bude ťažké.. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to stopneme ešte pred prvým deadlinom a že práve ja budem tá, čo spraví toto srdcervúce no „chladnohlavé“ rozhodnutie.. 🙈 No práve sny a moje podvedomie mi ukázali a posvietili na tú jedinú správnu cestu..
Okolo prvého reality check deadlinu sa mi sníval jeden strašne intenzívny sen.. Zrazu som zistila, že som tehotná a termín pôrodu mám za chvíľu.. A zarovno s deadlinom pre náš magazín! Bola som v šoku a v strese a pýtala som sa, ako je možné, že som sa do tejto situácie dostala proti svojej vôli.. opäť.. Už mám s vykladaním svojich snov bohaté skúsenosti, takže rozlúštiť, že to tehotenstvo a pôrod sú symbolika pre vznik nášho nového papierového bejby, bola malina.. V tom sne sa však stala ďalšia šokujúca a stresujúca záležitosť – potrat – „v priamom prenose“.. so všetkými intenzívnymi pocitmi nenahraditeľnej straty a obrovskej psychickej bolesti.. Možno to znie ako masaker.. a aj bol.. ale to mi „len“ moje podvedomie dvíhalo varovný prst, že toto nechceme, aby sa opakovalo.. toto, ten pocit, akoby vám niekto vytrhol vnútro a vy ste krvácali, už poznáme a nedopustíme, aby sa to stalo zas.. Urobíme všetko, čo bude treba.. Budeme bojovať! Dáme do toho všetko! A určite sa nevzdáme!
Okej, priznávam, trochu ma to vydesilo.. Keď vám niečo (aj keď je to vaša súčasť) pripomenie vaše len nedávno vychladnuté pocity z najťažšieho obdobia v darčekovom symbolickom balení, nepoteší vás to.. Trochu vás to vystraší, zneistí, nahlodá to vašu vieru a vrhne tieň na starostlivo udržiavaný lúč svetla.. No išli sme ďalej.. Pri prvom reality check deadline sme zhodnotili, že to síce nejde úplne podľa plánu, ale ešte to nie je stratené, zamakáme a pokúsime sa to dohnať..
O niekoľko dní neskôr sa mi sníval ďalší varovný sen.. Tentokrát našťastie emočne menej nabitý a symbolicky ešte priehľadnejší.. Chystala som sa na jednu špeciálnu udalosť.. Bola to skvelá príležitosť ukázať sa v tom najlepšom svetle.. Finálna príprava pozostávala z troch fáz – líčenie tváre, líčenie očí a úprava vlasov.. S prvou fázou som bola nadmieru spokojná.. Solídne základy boli postavené.. Trvalo to však dlhšie ako malo.. Potom prišlo na rad líčenie očí a ja som vedela, že sa dostávam do sklzu.. a budeme meškať.. Začal mierny stres a panika.. urobila som chybu, špirála sa mi rozmazala a ďalší (neplánovaný) čas som zabila tým, že som to musela opravovať.. Už mi bolo jasné, že budem(e) meškať.. Všetci okolo však boli pokojní.. Nikto nič nehovoril.. Stres a napätie narastali len vo mne.. Potom som zistila, že už teraz mám sklz asi hodinu a ak chcem urobiť dojem, nemôžem prísť tak neskoro, no zároveň som vedela, že nemôžem odísť, kým si nedokončím vlasy.. Načo by bol všetok ten čas a snaha, keby som to celé korunovala vrabčím hniezdom..?! To neprichádzalo do úvahy! Vtom niekto povedal: „Nemôžeš mať všetko.. Musíš sa rozhodnúť..“ A potom som sa zobudila..
Bolo mi jasné, že to bol ďalší odkaz od môjho vnútorného hlasu.. Myslela som, že ma pobáda k tomu, aby sme sa zbytočne prehnane perfekcionisticky nepiplali s vecami z 1. a 2. fázy, aby sme stihli aj 3., lebo bez nej to nemôžeme dokončiť.. Teraz už viem, že to zrejme znamenalo niečo iné..
Minulý týždeň pondelok (po sérii niekoľkých ťažkých dní mojej spolubojovníčky, o ktorých som sa dozvedela z nášho magic meetingu a priebežných správ v messengeri) sa mi sníval posledný sen.. situácia opäť ilustračná, no išlo o to, že som sedela vedľa dvoch mne blízkych osôb, ktoré veľmi trpeli.. Vedela som, ako a prečo trpia a cítila som všetku tú ich psychickú bolesť úplne bytostne.. No nevedela som im pomôcť.. Nevedela som s tým nič urobiť.. Nevedela som sa ani pohnúť a ísť k nim bližšie.. Jediné, čo som vedela, bolo opatrne siahnuť po ruke jednej z nich a jemne ju stisnúť a aspoň tak symbolicky prejaviť podporu a súcit.. Zobudila som sa vyčerpaná.. Síce sa nič nedialo priamo mne.. no kombinácia spoluprecítenej bolesti s bezmocnosťou bola príšerná.. Síce som bola zmätená tou symbolickou situáciou, ale emočne som presne vedela koho a čoho sa to týka.. A o niekoľko hodín neskôr to do seba všetko krásne zapadlo.. Zistila som, že nie som bezmocná.. že viem tej trpiacej osobe pomôcť.. Keď ju oslobodím od niečoho, čomu nedokáže povedať „nie“, no vidím, že ju to zaťažuje viac, ako je zdravé.. Keď obetujem to, čoho by som sa sama pár mesiacov dozadu nedokázala vzdať.. pre čo by som obetovala aj svoj život.. Nie však život inej osoby.. Nie dušu osoby, ktorá má toho na sebe naložené už tak dlho tak veľa, že túto obetu a námahu berie tak prirodzene a samozrejme ako dýchanie.. aj keď sa už niekoľko mesiacov prizerám tomu, ako sa jej dýcha stále ťažšie a horšie.. 💔
Z nás dvoch som vždy ja tá, ktorá predostrie nápady, vypracuje plán, udáva tempo a poháňa, aby sme to stihli.. Dlhodobo to však nefunguje.. 🙈 Nedá sa totiž tlačiť na osobu, ktorá nevládze.. Nedá sa ani čakať priame „nie“ od osoby, ktorá nedokáže povedať „áno“ sebe.. len všetkým ostatným navôkol.. To „áno“ napokon natoľko stráca na hodnote, že nie je iná možnosť, ako to „nie“ povedať sama..
A tak som pred týždňom povedala „nie“ a dala zbohom svojmu najväčšiemu srdcovému projektu.. aby som (po)mohla zachrániť moju najlepšiu a najbližšiu priateľku..
Katka – Dream&live
♥♥♥
Žiť s neustálym pocitom, že musíte ísť na min. 101% + žiť s pocitom, že stále nerobíte dosť, sa veľmi ťažko opisuje. Ešte ťažšie sa ale priznáva, že toho máte veľa a že „to veľa“ vás priviedlo na začiatok konca vášho srdcového projektu. Aby som bola presná, na začiatok druhého konca vášho srdcového projektu – (s)nového magazínu Dream & live pre pohladenie a rozkvet ženskej duše… pričom ten koniec je teraz definitívny 💔. Keď to takto napíšem, znie to úplne strašne 🙈😪.
Keď to chcem precítiť, mám grču v hrdle. Miešajú sa vo mne pocity hnevu (na seba), že som zas sklamala (nie len samú seba, ale hlavne Katku) s pocitmi smútku, že ten koniec je teraz naozaj definitívny… s pocitmi smútku, že ho nebudeme môcť držať v rukách, že si nebudeme môcť pohladiť jeho strany a cítiť z neho všetku tú lásku, ktorú sme doň chceli vložiť a ktorú sme chceli posunúť ďalej…
… a prázdno – trojicu pocitov uzatvára prázdnota. Myslím že je čiernej farby (veď akej inej farby by aj bola, že?) a pekne si vykračuje naším pastelovým papierovým kráľovstvom. Hltá všetko to naše krásno a pokoj, ktorý má byť cítiť z našich papierových radostí a nahlodáva čo môže, aby ma dostala do mora pochybností, v ktorom ma unáša prúdom ďaleko od všetkých istôt, ktoré sme kedy mali… Vlastne ani neviem, prečo jej dávam také voľné pole pôsobnosti… viem, že ju musím zastaviť, len momentálne nemám na to silu… silu urobiť to sama… a racio mi už hovorí, že je čas naučiť sa požiadať o pomoc… ťažko sa to priznáva, lebo keď sa celý život snažíte robiť veci sama s pocitom, že sa nemôžete na nikoho spoľahnúť, musíte na začiatku hneď prijať, že to bude veľká drina ❤️
…a ešte jedna vec – jedno veľké ďakujem, nie je to žiadna fráza, ide naozaj zo ❤️ a patrí Katke, za jej podporu, láskavé povzbudenia, cit pomenovať veci pravým menom a ukázať smer a cestu, ako z toho môjho začarovaného kruhu von…
Silvi – Dream&live
♥♥♥
Pustiť a „hodiť do koša“ niekoľkomesačnú robotu na srdcovom projekte, všetku snahu, podporu, ľudskosť a otvorenosť všetkých zainteresovaných duší, sa nedá len tak.. Darmo sme si rozumovo odôvodňovali, že online verzia magazínu nie je ono.. a teda sa nám do nej neoplatí investovať ďalší čas a energiu.. Srdcu a duši sa nedá rozkázať.. A posolstvu už tobôž nie.. Pýta sa na svet.. nech je to už akýmkoľvek spôsobom.. Nechce a nemôže byť pochované.. Preto sme sa rozhodli, že našim aj vašim „magazínovým“ článkom vdýchneme „aspoň“ blogový život.. 🙏🏻💕 (nájdete ich v rámci kategórie „Časokrásno pre dušu“)
A možno raz, keď sa naše sny a vesmír spoja, dotkneme sa všetci aj papierového vydania magazínu snov, pretože nádej zomiera posledná a jedno z dvoch slovíčok, ktoré má v názve, je predsa DREAM.. 😇