Som profesionálny „dreamer“.. 🙂 Zistila som, že mám dokonca sklon idealizovať veci (t.j. vnímať ich krásne snovo a pozitívne) tak, že sama uverím, že všetko pôjde ľavou zadnou.. A preto píšem aj tento článok..
Zhruba pred dvoma týždňami som už už mala na jazyku (rozumej nachystanú na blogu..) úvahu o tom, aká som šťastná a aké to je skvelé robiť svoj dreamjob. Ako sa vznášam ako na obláčiku a usmievam pri práci.. Trošku mi z nej uniklo do tohto príspevku.. no nakoniec som ju nezverejnila.. Čiastočne preto, lebo mi bolo blbé písať o tom, ako sa mám úžasne a ako mi je blbé úprimne odpovedať na otázku „ako sa máš?“ že „úplne fantasticky“, lebo u nás to tak akosi nie je zvykom a veľa ľudí potom zazerá, závidí alebo jednoducho nechápe.. Našťastie sa na mňa potom zosypalo toľko roboty, že som nemusela riešiť čo je a čo nie je blbé, úvaha skončila rozpísaná len v mojom mobile a riešila som čo bolo treba.. Podvedome som však tušila, že tak dlho sa vznášam nebudem.. 🙂
Ako sa mesiac s mesiacom stretol a mne poctivo horeli už hádam všetky deadliny, nastúpil masaker týždeň.. prvý z radu tých, ktoré ma čakajú.. Zrazu som sa chtiac-nechtiac akoby šibnutím čarovného prútika zmenila z dreamera na girlboss, ktorej diár praská vo švíkoch a dlhé hodiny vybavuje veci, o ktorej sa jej ani nesnívalo, že ich bude musieť riešiť..
Teraz, keď úplne neplánovane píšem tento príspevok v časopriestore ukradnutom alebo magicky vytvorenom medzi hŕbou práce, chcem zo seba dostať pocity, ktoré mám, ešte kým sú čerstvé..
Tento týždeň bol náročný. Bol skutočný. Nebol vysnívaný, ale bol súčasťou plnenia jedného cieľa.. (Veď vy viete ktorého.. 😉) Naučila som sa v ňom viac, ako za posledný („lážo-plážo“) polrok.. A som zaň vďačná.. Za všetko.. aj za to, čo mi spôsobilo nie práve najpríjemnejšie pocity (to bude asi to, čo volajú vystúpenie z komfortnej zóny 🙂). Aj vďaka momentom, ktoré trocha bolia a pália.. sa totiž človek učí a posúva vpred.. Možno to ide aj inak, ale takto je to asi najúčinnejšie..
Je to taký paradox.. ako sa vďaka všetkým tým menším či väčším prasklinám vo vnútri stávame celistvejšími a silnejšími.. Asi to bude tým, že to pozitívne, čo sa popritom deje.. všetky príjemné pocity, láska, priateľstvo, prajnosť a podpora.. pôsobia ako zázračný tmel, ktorý všetko pospája do celku, ktorý je väčší a krajší.. akoby v tých prasklinách boli zasiate semienka, z ktorých vyrastú prekrásne kvety..
Veľká vďaka za všetko to dobré.. za ľudí, bez ktorých by sa mi veľmi ťažko vracalo medzi oblaky a snívalo ďalej.. ♥