Ách, dnes úplne očarená z Luskáčika :).. Bol to náš prvý balet (verili by ste :)?).. a zážitok, na ktorý určite nechcem zabudnúť.. 🙂
Na to, ako som si už v prvých minútach povedala, že na toto predstavenie budem odteraz chodiť pravidelne, na to, ako som videla cez prestávku malé dievčatká napodobňovať ladné pohyby baletiek :).. na to, ako som si pri Kvetinovom valčíku hovorila, že by mohol trvať večne.. a ako sme naň potom doma s Tominom tancovali.. 🙂 Keby sme mali pred svadbou, určite by sme si túto skladbu zaradili do playlistu a trvala by som na tom, aby sme sa na ňu naučili tancovať :)..
Možno som bola v minulom živote princeznou.. ako inak sa dá vysvetliť, že sa cítim ako doma v takýchto rozprávkových svetoch :)? Že mi srdce plesá, keď počujem tú prekrásnu hudbu a vidím rozprávkové kulisy :)? Alebo všetci takéto úlety potrebujeme? Majú byť len relaxom, krátkym odreagovaním od každodennej rutiny a všednosti? Alebo nás majú inšpirovať k tomu, aby sme si svoju realitu tiež postupne pretvárali na rozprávku?
No a zoberte si ešte tie rozprávkové kostýmy a ich obdobu v reálnom živote – svadobné alebo plesové šaty či tylové (tutu) sukničky :).. Nie je to všetko naša dievčenská túžba byť krásnou princeznou? Keď už nám to nestačí jeden deň v živote (svadobné šaty), ale chceme si ten nádherný pocit dopriať častejšie..? Ako to, že sú teraz také obľúbené tylové sukne? Že sa nosia po celom svete a pred pár rokmi by nás v nich považovali za bláznov :)? Znamená to, že môžeme snívať? Že môžeme byť princeznami, kedy sa nám zachce 😉 ..?
Nech žijú rozprávkové svety, sloboda snívania a lietanie v oblakoch ;)!