C’est la vie..

Už niekoľko dní rozmýšľam nad tým, ako (ne)písať o tom, čo sa stalo.. Nechcem písať o negatívnych veciach, no zároveň sa nemôžem tváriť, že sa nič nestalo a že je všetko v poriadku..
Skúsim to takto.. Po udalostiach uplynulých dní mi nebolo práve najlepšie a chvíľu mi trvalo, kým som to všetko strávila.. a dokázala k tomu zaujať nejaký vhodný postoj.. Keďže čas sa vrátiť nedá a vzniknuté škody mi nikto nevynahradí.. prišlo mi celkom vhod, že sa ku mne dostal hlas starého skúseného človeka, vraviaceho c’est la vie.. Taký je život.. niekedy sa s tým naozaj nedá nič spraviť.. treba sa pozbierať a ísť ďalej..
Cesta bude trvať dlhšie, o hodne dlhšie, ako človek na začiatku predpokladal.. a nebude zďaleka taká jednoduchá ani príjemná, ako tajne dúfal.. no na jej konci bude vytúžený cieľ, splnený sen.. A potom.. potom už človek môže nad všetkými prekážkami (- ľuďmi..) len mávnuť rukou.. Snáď..