Kiežby tak jar mohla trvať večne!!! Teplý vánok, nesmelé slniečko, vône všade kam sa pohnete a rozkvitnuté stromy a kríky.. Príroda na jar vytiahne všetky svoje tromfy a usporiada veľkolepý bál na otvorenie sezóny.. no po pár týždňoch je všetka tá nádhera preč.. Je to ako sen, z ktorého sa nechcete prebudiť.. ako piesok, ktorý vám neúprosne preteká pomedzi prsty.. Možno preto mám zakaždým priam horúčkovitú túžbu niečo z tej nádhery zachytiť.. rýchlo, rýchlo, kým nebude neskoro.. kým nebude všetka preč.. Tento rok sa mi našťastie podarilo uchmatnúť si zopár šťastných, sýto jarných momentov pre seba a niekoľko z nich zakonzervovať aj v podobe fotiek.. Na jar mi totiž netreba veľa ku šťastiu, len pekné počasie, rozkvitnuté stromy a foťák.. Cítiť, vidieť, dotknúť sa.. vychutnať si naplno.. Keď som pred nejakým časom meditovala o všeličom možnom, napadlo mi, že jar je vlastne takou každoročnou lekciou života.. pripomienkou, aby sme si všetko užívali kým je, neodkladali veci, ktoré chceme urobiť teraz na potom.. skrátka, aby sme žili tu a teraz, lebo to je to najkrajšie čo máme.. Pred pár dňami sme vybehli k neďalekému ružovému stromu, ktorý pamätal ešte naše prvé stretnutia, keď sme pod ním nesmelo sedeli vedľa seba, takmer úplne neznámi, pozerali do bohatej koruny a netušili, čo všetko nás ešte spoločne čaká.. 🙂
Ten pohľad hore a záplava bieloružových kvietkov ma vždy mocne chytí za srdce.. ocitám sa v rozprávkovej krajine jari a všetko ostatné prestáva existovať :).. No a keď som zistila, že si dokážem aj sama nasnežiť.. to bolo ale (detskej) radosti :)! Pre niekoho možno blbosť, no pre mňa to bol jeden z najkrajších jarných zážitkov tento rok..
No a potom som neodolala a vytiahla som von Moniku a Maťa, nech sa idú vyšantiť , aby som im túto krásnu rozlúčku s jarou mohla zvečniť.. Maťo: Úprimne? Vždy som chcel čosi také skúsiť, no nikdy sa mi nenaskytla vhodná priležitosť. Či skôr som v sebe nedokázal nazbierať patričnú guráž. Až teraz. Veď kto by predsa odolal ponuke ísť sa v jedno krásne nedeľné popoludnie poriadne vyblázniť do prírody? Tak sme dorazili pod farbami hýriaci rozkošatený stromček. Netuším, aká sorta to bola, no hneď si ma získal. Akoby ma k sebe potajomky volal. Vôňa bola jasným znamením. Keďže mal drevený pánko zrejme tesne pred odkvitnutím, každé pohladkanie jeho halúzok sprevádzalo opadanie časti jeho veličenstva. Tak sme nelenili a šups do zábavy! Snežili sme a snežili… Chumáčiky nám dráždili nosy a vpíjali sa nám do vlasov, no nám to nevadilo. Hlavne, že nám bolo hej! Na tento oslobodzujúci pocit a zážitok asi tak skoro nezabudnem…
No povedzte, môže byť človeku ľúto, že sa jar končí, keď sa dokáže rozlúčiť TAKTO :)?